Skip to main content

V mojej praxi sa stretávam s dvoma typmi ľudí. Prvý typ sú ľudia úzkostliví, netrpezliví, ustráchaní, pri prvom zakašlaní majú jasnú diagózu ,,zápal pľúc”. Sledujú sa, neveria , že nádchu dokážu zvládnuť sami. Prídu k lekárovi a prvé, čo od dverí počujem je, že potrebujú antibiotiká, lebo inak sa to u nich nedá. Ako v minulosti žili ľudia? Pri každom nachladení išli k lekárovi a dostali lieky? Ale kdeže. Lekár bol vzdialený niekoľko kilometrov. Zelené sople ľudia neriešili. Brali to jednoducho ako prišli tak odídu. U detí sa budovala imunita od mala. S pribúdajúcim vekom sa človek utvrdzoval v tom, že je veľa chorôb, ktoré zvládne sám. Išiel do záhrady, na lúku a príroda mu ponúkala svoje bohatstvá.  

A potom tu je druhý typ ľudí, ktorí potrebujú lekársku pomoc a lieky odmietajú. Často svoje problémy podceňujú. Ja svojim pacientom vždy hovorím, že je rozdiel sopliť dva dni alebo mať dva dni bolesti na hrudníku. Áno, aj s tým som sa stretla. Jeden pán prišiel po dvoch dňoch bolestí na hrudníku. Myslel, že to nič nie je, že je len ,,zrobený”.  Mal infarkt. Je zázrak, že prežil. Je rozumnejšie prísť s bolesťou na hrudníku, sťaženým dýchaním, hoci každý deň, akoby sa malo niečo zanedbať. Vždy sa môže stať čokoľvek, ale je menšia pravdepodobnosť, že zomriete pre sople ako pre bolesti na hrudníku.

Stretávam sa aj s ľudmi, ktorí prídu a povedia, že od včera sú nachladení. Sú aj experti, že ráno ma začalo bolieť hrdlo, tak som radšej prišiel. Ku každému pristupujem individuálne. Je rozdiel, keď má teplotu mladý človek ako človek s operáciou srdca. Veľa mladých ľudí sa nedokáže popasovať s obyčajnou nádchou. Dožadujú sa ATB a chodia dovtedy, kým sa im nepredpíšu. Dnes prišla pacientka, ktorá bojovala s teplotou 6 dní. Je po náhrade aortálnej chlopne s arytmiou. Prišla s tým, že čakala ako sa to vyvŕbi. Ona je jednou z tých, čo mala prísť pri teplote hneď na druhý deň. To je nádcha, za ktorú mohla zaplatiť životom.

Je dôležité veriť v samých seba, vedieť sa o seba postarať a zdravo intuitívne vycítiť, čo máme robiť. Hľadať liek v sebe samých, nie v druhých. Byť v pohode. Cítiť súzvuk tela a duše. Uvedomiť si tlkot srdca, splnynúť s dychom a v myšlienke nájsť dokonalosť ľudského tela. Začujete ticho, uvidíte v tme, dotknete sa lásky, pocítite nádej, ochutnáte nesmrteľnosť.  Pán Boh Vám dal všetky zmysly, ak ich máte v rovnováhe ste tí najšťastnejší ľudia na svete. A Ak si to uvedemíte nič viac nepotrebujete.

Lieky sú neoceniteľné bohatstvo a pred každým jedným sa hlboko skláňam. Boli vynájdené na rozličné smrteľné choroby. V7skumy prebiehajú aj v dnešnej dobre, lebo sa objavujú stále nové a nové choroby. Buďme radi , že ich máme. Ale nezneužívajme ich na naše slabosti, úzkosti, soplíky.

Sme ako škrupinky, ktoré sa boja dotknúť drapľavého vírusu. No tá škrupinka si neuvedomuje , že vírus ju formuje, spevňuje a tým sa stáva neporaziteľná.

Milujem ľudí a táto práca ma nabíja energiou. Veľa sa s mojimi pacientami rozprávam, Mrzí ma, keď im neviem pomôcť, no poteší, keď nájdeme liek a zvíťazíme nad chorobou. No najviac ma teší, keď veľa chorôb zvládnu sami a prídu sa pochváliť. Vtedy mám pocit, že sa stávajú silnejšími a odolnejšími. Našli dôveru v samých seba.

Môj manžel hovorí: Dobrý obvoďák je ten, pred ktorého dverami je málo ľudí, lebo poučil pacientov o prevencii chorôb a vírusové ochorenia ich obchádzajú.

Vy moji milí pacienti ste mojimi učiteľmi. Učíte ma žiť v pokore, vážiť si druhých, načúvať. Ak by na zemi rástol strom, ktorého plody by boli zázračné, vy by ste boli tými, s  ktorými by som sa s úrodou rada podelila. Možno taký strom existuje, no ja som ho zatiaľ nenašla. Celý život budem ten zázračný strom hľadať a ak ho nájdem, budete prví ktorí ochutnajú jeho plody. Netuším, v akej podobe budú. Možno malé, veľké, pichľavé, červené, či zelené.  No čo viem určite je, že ja som Vašou súčasťou, tak ako vy ste mojou. Budem vašim koreňom, kôrou, konárom, listom i plodom.